Z minulosti

Do roku 1909 sa obec volala Püspöki (Biskupice), v roku 1912 dostala prívlastok Bratislavské Biskupice (Pozsonypüspöki), čo v roku 1928 zmenili na Biskupice pri Dunaji a od roku 1944 sa obec volá Podunajské Biskupice.

 

Miesto malo už v dávnej histórii mimoriadny strategický význam. Svedčí o tom rímsky míľnik datovaný z Biskupíc, otesané kamene s latinským nápisom, zabudované v štítovej stene farského kostola sv. Mikuláša a tehly a škridly s pečiatkou vojenského tábora Rimanov. Tadeto viedla aj známa Jantárová cesta, po ktorej sa v mierových časoch prevážal tovar, vo vojnových časoch tade tiahli vojská. Strategické miesto Biskupíc určovali tri dôležité prechody cez dunajské ramená: smerom na Rusovce, na Viedeň a na Prievoz do Bratislavy a cez Vrakuňu smerom na Trnavu.

 

Biskupice boli v prvej polovici deviateho storočia cirkevným centrom poslednej Avarskej ríše. Na tomto mieste už v roku 836 stál kresťanský avarský kostol.  Tu sa nachádzalo sídlo biskupa Anna, sídlo Vetvárskej samosprávnej avarskej provincie. Spomienku na tie časy nesie súčasný názov kultúrneho domu Vetvár. V 9. storočí germánske kmene nazývali Biskupice Kirchbachom, ale na konci desiateho storočia, keďže osadlosť bola biskupstvom (v maďarčine püspökség),   príslušníci avarskej populácie a maďarského obyvateľstva začali používať názov Pyspuky („Püspöki”).

 

V zákonoch  kráľa  Štefana I. (969-1038) sa píše, že „každých desať dedín má postaviť jeden kostol” . Na základe toho sa na Žitnom ostrove malo postaviť 12 kostolov, kde  názov Pyspuki sa nachádza na prvom mieste. Listina, vydaná arcibiskupom Tomášom II. v roku 1308 sa končí slovami: „Datum in Pispuky...”, teda „Datované v Biskupiciach...” Rad listín dokazuje, že miesto už bolo vlastníctvom arcibiskupa.

 

Najstaršie časti dnešnej budovy kostola  pochádzajú spred roku 1221. V dokumente z roku 1264 kostol nesie už názov svätého Mikuláša.

Najkrajšou časťou farského kostola je gotická svätyňa s ranostredovekými freskami. Aj ranogotický portál sa zachoval v pôvodnom stave. V juhovýchodnej lodi kostola je umiestnený pôvodný oltár z náhrobnej kaplnky rodiny Ormosdyovcov.  Nad oltárom je vzácny kríž z jedného kusa čierneho mramoru s korpusom z čierneho bronzu. Najstaršie časti kostola sú záverné kamene zachované v sakristii: „Kristova hlava”, „Baran Stvoriteľa” a konzoly. Loď kostola svoju dnešnú podobu získala v priebehu pätnásteho storočia.

 

Okrem farského kostola  sú v Biskupiciach ďalšie dva kostoly: vedľa bývalého kláštora milosrdných sestier Svätého kríža sa nachádza kostol Sv.kríža a - dnes už medzi výškovými budovami - , neskororenesančná jednoloďová budova kostola sv. Jozefa z roku 1681.

 

Zo strategickej polohy Biskupíc vyplýva aj osud ich obyvateľov. V časoch mierových sa vzmáhali, bohatli, počas vojen boli plienení, odvlečení.  V 17. storočí plienili Biskupice Turci. Pálili a ničili obydlia, veľkú časť obyvateľstva pozabíjali. Tí, ktorí prežili, museli utiecť.

 

Osadlosť sa ani nepozviechala a nasledoval ďalší úder: Počas povstania Rákócziho sa spomína „Bitka pri Biskupiciach”. Poľnohospodárske mestečko opäť bolo takmer zničené. Hrad, ktorý ho mal chrániť, predstavoval kliatbu, lebo jeho existencia spôsobovala permanentné rozbroje v oblasti Biskupíc. Nastal definitívny koniec rozkvetu a mestečko upadlo na úroveň chudobnejších osadlostí.

Počet obyvateľov dlhú dobu stagnoval. Vyše 100 rokov sa pohyboval okolo 1200 osôb. Epidémie, choroby decimovali obyvateľstvo – pamiatku na mor v rokoch 1714 až 15 predstavuje Morový stĺp so sochou sv. Trojice.

 

Ďalší vývoj bol zaznamenaný od polovice osemnásteho storočia. O tom svedčil svojho času aj krásny barokový kaštieľ na hlavnej ulici mestečka. Vedľa kaštieľa vyrástli  kúrie a honosnejšie obytné domy. V tých časoch dokončili aj letný kaštieľ kardinála Jozefa Batthyányiho (Baťťániho), slúžiaci ako jeho letná rezidencia. Nachádzali sa v nej tanečné sály, reprezentačné miestnosti, steny boli zdobené čínskymi maľbami, a biskupickí obyvatelia sa nazdávajú, že sídlo navštívila aj Mária Terézia.

 

V rokoch 1779-1786 stavaný barokový kaštieľ patriaci rodine Ormosdyovcov – neskoršie Draskovičovcom -- zdobil hlavnú ulicu, kým sa nestal obeťou socialistického budovania. Kaštieľ v roku 1958 zbúrali. Na jeho mieste na Biskupickej ulici stojí v roku 1961 postavená základná škola.

 

Kúriu Györgya Alberta postavili tiež v osemnástom storočí a v súčasnosti nesie meno jej posledných majiteľov, Linzbothovcov. V tejto kúrii sa nachádza zbierka Múzea obchodu.

Rok 1914 priniesol I. svetovú vojnu, v ktorej zahynulo 99 miestnych obyvateľov.  V roku 1918 Podunajské Biskupice sa stali súčasťou I. Československej republiky. Z Kysúc, Oravy a iných oblastí prichádzali novoosadlíci.

Sumár druhej svetovej vojny bol ešte smutnejší: okrem padlých vojakov slúžiacich v Československej armáde, obäťami vojny sa stali aj civilní obyvatelia Biskupíc. Židovské obyvateľstvo bolo odvlečené do koncentračných táborov a po vojne nasledovalo vysídlenie obyvateľov maďarskej a nemeckej národnosti. Po roku 1945 z Juhoslávie, Rumunska, Bulharska a v roku 1947 presídlenými Slovákmi z Maďarska sa rozširovalo zloženie obyvateľstva.

1. januára 1972 poľnohoslodárske mestečko pripojili ku hlavnému mestu.