Jozef Nagy: Tretí svet farieb
Akademický maliar Jozef Nagy si zostavil v rokoch 1967 až 1973 príručku, v ktorej zhrnul dostupné informácie o teórii farieb. Prístup k informáciám a k odbornej literatúre bol v tom čase neporovnateľne zložitejší ako je dnes, v dobe počítačov a internetu.
Autor – výtvarný umelec text doplnil farebnými schémami a kompozíciami vlastnoručne maľovanými alebo tiež zhotovenými z množstva nazhromaždených farebných kartónov a výstrižkov. Aj keď dnešné digitálne technológie veľmi uľahčujú či už samotnú tlač knihy, či miešanie farieb v rámci výučby, alebo jednoducho pre akékoľvek výtvarné využitie, redaktori tohto zväzku sa rozhodli použiť pôvodné, ručne kreslené, maľované a lepené schémy a prílohy. Vďaka tomu si dielo zachovalo originalitu a verne odráža osobný pohľad a skúsenosti autora pri odhaľovaní tajomstva farieb.
Jozef Nagy rozhodne žije v oveľa farebnejšom svete ako hocikto z nás. Dokáže pomenovať toľko rôznych druhov odtieňov, kontrastov, priestorových vzťahov, dynamík, tvarov, vzájomných pôsobení i pocitov vyvolaných farbami, ktoré si my zvyčajne ani len nedokážeme predstaviť. Vo svojej tvorbe vedome využíva emočný potenciál farieb na vyjadrenie svojho vnútorného sveta. Hrá sa s farbami ako šťastné dieťa so svojimi farebnými guľôčkami. Zahĺbene i vo vytržení, seriózne i ľahkovážne....
Ak si dáme tú námahu a budeme ho sprevádzať na tejto objaviteľskej ceste vedúcej do sveta farieb, určite sa vrátime do našich všedných dní bohatší o uvedomelé vnímanie i precítenie farieb nielen bežne okolo nás, ale aj mnohé výtvarné diela sa nám zjavia v novej podobe s množstvom nových významov. Naplnia sa, ožijú, prezradia svoje tajomstvá.
MEDIAN
________________________
Jozef Nagy spomína na vznik rukopisu:
„V čase mojich štúdií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave viedli poslucháčov k dokonalému poznaniu realizmu a ovládaniu verného zobrazenia skutočného sveta. Otvorený záujem a nasledovanie moderných, západných smerov bolo zakázaným územím. Po skončení štúdií však môj smäd po ďalších odborných vedomostiach neutíchal, pretože som túžil tvoriť slobodnejšie ako dovoľoval školský akademizmus, ale najmä aby som vedel čo, ako – a prečo práve tak.
Po čase som sa zoznámil s výtvarným umelcom z Ostrihomu, ktorý bol zároveň aj františkánskym mníchom. Zmodernizoval mnoho kostolných interiérov a namaľoval v nich množstvo obrazov. Keďže bol i kňaz, v jeho dielach sa výraznejšie objavoval odklon od reality a dôraznejšie sa prejavovalo sprostredkovanie myšlienkového a duchovného sveta človeka. Keď som videl jeho obrazy, niečo sa vo mne pohlo a nadobudol som presvedčenie, že aj abstraktné umenie dokáže „rozprávať“. Opýtal som sa ho, prečo na svojich obrazoch používa výlučne žltú, červenú a modrú – teda základné farby. Zdôvodňoval to tak, že on k svojim preduchovneným témam nemôže použiť iné farby, pretože sú viac materiálne, pozemské, a teda by mohli stiahnuť vznešené myšlienky príliš k zemi.
Začal som preto chodiť po knižniciach, antikvariátoch a všemožne som zháňal materiály týkajúce sa farieb, aby som aspoň po tejto stránke našiel pomoc pri uvedomelom tvorení a vnímaní moderných výtvarných diel. Všetko som sa chcel dozvedieť – ako pôsobia na diváka, ako pôsobia medzi sebou, atď. Chcel som poznať filozofiu farieb, čiar, tvarov a kompozícií, názory umenovedcov, psychológov a iných teoretikov.
Rukopis „Tretí svet farieb“ som písal bez akýchkoľvek spisovateľských ambícií, len ako taký breviár pre vlastné každodenné použitie, aby som vedel dať dostatočné základy, váhu a odôvodnenie tomu smerovaniu, ktorým som sa v mojej tvorbe vydal a pomocou ktorého by som chcel sprístupniť abstraktné umenie aj iným.“